Vieš, kto to bola Milada Horáková?
Česká právnička, sociálna demokratka, feministka, no predovšetkým dcéra, manželka a mamina.
Pre mňa bola Milada žena, ktorá žiarila hodnotami a stála si za svojimi presvedčeniami. No to, čo na nej obdivujem najviac, je jej nezlomnosť a pevný charakter. Pravde zostala verná aj v čase, kedy bola umlčovaná.
Častokrát mi je položená otázka, kto je mojím vzorom? Takmer každý očakáva meno akéhosi športovca- lyžiara. Nie, nie. Dnes už viem, kto to je. Športovec nie je pre mňa vzorom, ale človek, ktorého obdivujem za to, čo robí, nakoľko sa taktiež športu venujem. Slovo “vzor” má pre mňa širokú škálu významu. Ja za vzor považujem človeka, ktorý ma inšpiruje svojou osobnosťou, ľudskosťou a charakterom. Okrem mojej maminy, ktorá ma vedie vždy tým správnym a férovým smerom, je to práve Milada.
Motivuje ma byť lepším človekom a ctiť si zásady. Jej príbeh ma sprevádza v myšlienkách kdekoľvek na svete som. Preto som sa rozhodla nechať si na prilbu nakresliť fotku najťažšieho momentu v Miladinom živote. Je to záber z vykonštruovaného monster procesu, z toho dôvodu, že chcela, aby povojnová republika nadviazala na hodnoty a charakter 1. československej republiky, pretože si vážila prezidenta “osvoboditela” Tomáša Garigue Masaryka.
Som hrdá, že môžem mať Miladu vždy po boku. Spojitosť fotky odvážnej ženy na prilbe má ale omnoho hlbší význam. Prečo? Chvíľu predtým, ako ju komunisti neprávom popravili, vyslovila naposledy: “Jdu s hlavou vztyčenou…”
Táto veta je pre mňa významná vo viacerých smeroch – nikdy sa nevzdám a vždy budem bojovať, či na svahu, alebo s nespravodlivosťou, kdekoľvek sa ukáže.
Teraz by som ale prešla trošku k inej téme. Mrzí ma, že Miladu Horákovú takmer nikto nepozná. Predovšetkým zo Slovákov. Vždy, keď dostanem odpoveď: “Netuším, kto to je,” zarazí ma to. Môj názor je ten, že by sme mali poznať mená a činy významných ľudí našej histórie. Avšak to, čo ma niesmerne potešilo, bolo stretnutie s českým trénerom na novemberovom sústredení v Rakúsku. Po každej jazde sa pristavíme v cieli, aby nám tréner povedal výhrady k jazde. Vtedy sa pri nás zastavil aj kamarát môjho trénera, ktorý si hneď všimol moju prilbu :
“Velký respekt !“, prihovoril sa mi.
Ja som sa ho následne spýtala:
“Vy asi viete, kto to je, však?”
“Já bych snad nevěděl?”, odpovedal mi, “vždyť jsem Čech!”
Táto debata mi vyčarovala neskutočný úsmev na tvári! Dodalo mi to pocit, že je niekto spoločne so mnou na rovnakej vlne.
Milada si ctila hodnoty. Hodnoty, ktoré sa dnes vytrácajú. Uznávala zásady demokracie, slobodu a pravdu, v dôsledku čoho bola obeťou neľahkej doby 50. rokov. Dnes už toto všetko máme. Teda, až na tú pravdu, ktorá sa na povrch derie veľmi ťažko. Ale demokraciu, slobodu a voľnosť máme. Nemusíme za to všetko bojovať ako kedysi.
Možno by sme si mali predstaviť ten náročný a zdĺhavý boj ľudí, ktorí sa obetovali za to, aby sa nám dnes žilo dobre.
Nezabúdajme, že to, čo máme, nebolo len tak, a preto si to len tak nenechajme vziať!
