Ahoj čitateľ, vitaj v mojom svete, vo svete dobrodrúžstiev z rôznych tréningov, ale aj zážitkov a cestovania. Prvou veľkou novinkou môjho blogu, Saškinho sveta, je 5-týždňový výjazd na južnej pologuli v ďaľekej Argentíne.
A prečo práve Južná Amerika?
Vzhľadom k tomu, že globálne otepľovanie existuje a naša planéta nás má viac ako plné zuby, musia predovšetkým zimní športovci cestovať za snehom na miesta, kde ešte je. A našou destinácioou je tak ako minulý rok Argentína, pretože v stredisku Cerro perito Moreno máme vytvorené úžasné podmeinky na akýkoľvk tréning. Môžeš mi veriť, že toto by sa nám na ľadovcoch v Európe nestalo, aby nám majiteľ strediska povedal: postavte si čo chcete, kde chcete. A preto sa túto možnosť snažíme využit naplno.
No a prečo chdíme na tak dlhú dobu a práve v septembri?
Dovolím si povedať, že tento mesačný výjazd je pre mňa ako športovca najdôležitejší z celej prípravnej sezóny. Lyžujeme šesť dní v týźdni a jeden deň, nedeľu, máme na oddych. No a počas tréningov na lyžiach máme na programe aj fitness, a to 3-krát do týždňa. Počas tohto mesiaca sa točím nonstop na lyžiach a v tréningovom procese, takže bez ohľadu na to či chcem, či nie sa na mňa z lyžiarskej techniky niečo nalepiť musí. Ďalším dôvodom sú samozrejme finacie, pretože ide o nákladný výjazd a na dva týždne by sa nám sem neoplatilo prísť.
Septembrové obdobie je to najvhodnejšie, ide o posledný mesiac, kedy stredisko funguje, takže sem prichádzame v čase končiacej sa sezóny- kopce sú prázdne, nie je toľko turistov a snehové podmienky sú fantastické. Vďaka predošlém roku to už máme trochu v oku, no myslím si, že náš termín odchodu sa bude musiieť časom pomeniť, ke’dže sa tu zjarnieva skôr ako sme zvyknutí.
Prvý týždeň v Argentíne úspešne doťuknutý oddychovou nedeľou a ja si dovolím povedať, že okrem skvelých tréningov na lyžiach, v gyme, chutného jedla, relatívne dobrého počasia, mi behom jedného jediného týždňa táto časť sveta udelila úprimnú facku zamyslenia sa.
Už od začiatku sa náš výjazd nesie v znení jednej trefnej vety , není čas, strácet čas, pretože hneď na druhý deň od príletu, v nedeľu 1. septembra, viedli naše polo rozbité a nevyspaté telá z dlhého 13-hodinového letu, priamo na zjazdovky argentínskych Ánd. No samozrejme nešlo o bežný tréning na snehu, ale len o oboznámenie sa s terénom a nasatie pocitu, že sa lyží nezbavím najbližší mesiac. Ale to by ani nikto nechcel.
Avšak od pondelka nám začal režim, ktorý mi je ako profesionálnej lyžiarke už dávno známy. Začali sme na krátkych lyžiach, slalomkách, a vhupli s nimi priamo do slalomových brán. Odkrútili sme si tréning a takýto režim sme mali až do soboty. Jediné, čo sa zmenilo, boli lyže. V piatok sme ich zamenili za obrákové a premostili zo slalomu priamo na obrovský slalom. A aby nešlo v prípade tejto zmeny o šokovú terapiu, vo štvrtok nám tréneri postavili paralel, čo je talý príjemný stred medzi slalomom a obrákom.
Ak by som male svoj deň popísať v praxi, vyzerá to následovne. Ráno pred siedmou hodinou ma budí budík a so zalepenými očami docupkám do kúpeľne. Oblečiem sa rovno do termoprádla, nech nestracam čas a presúvam sa na raňajky. Žial, tie nie sú úplne najlepšie, a preto si každé jedno ráno naservírujem jogurt a chlieb s džemom. Pre mňa sú raňajky neoddeliteľnou súčasťou a vždy ich musím mať poriadne pestré, najlepšie aj farebne. A v tomto som expert nielen ja, ale predovšetkým moja mamina. Ja ako športovec si na dobré jedlo celkom potrpím a zbožňujem krásne jedlo, ktoré chutí famózne a je pripravované s láskou. Niesom žiaden odborný kritik, no pri mojej mamine, ktorá dokáže doslova kúzliť v kuchyni, som sa naučila jedlo okomentovať i pochváliť. Ale späť k dennému režimu. Po raňajkách sa vrátim na izbu, rozcvičím sa, oblečiem sa do kombinézy a o ôsmej vyrážame na kopec. Cesta trvá približne pol hodinku, no deň čo deň mi príde tá cesta kratšia a rýchlejšia. V stredisku sa poobúvame, hodíme na seba zvyšok výbavy a vyrážame na kopec. Pred tým, než sa pustíme prvú jazdu, sa ešte raz poriadne dorozcvičujeme a ponaťahujeme. No kým začne poriadny tréning v bránach, dáme si aspoň dve jazdy navoľno, prípadne ľahké cvičenia na uvedomenie si postavenia na lyžiach. A od tohto momentu točíme jazdy až do konca tréningu. Po každom výkone nám samozrejme poriadne vyhladne, a preto máme obedy na kopci, aby sme sa čo najskôr dostali k jedlu. Po obede klasika. Vraciame sa späť na izbu oddýchnuť pred ďalším tréningom, tentokrát v gyme. Z kopca zvykneme prísť medzi 2 a 3 hodinou, čo znamená, že máme 2 hodinky na oddych. No a po tréningu treba opäť doplniť vypotené kalórie, takže sa presúvame priamo na večeru. A keďže nás ďalší deň čaká nový kolotoč trénovania, o 10. večer zaľahneme a dúfame, že budeme spať tvrdo, pretože takmer každú noc ožíva búrlivá debata argentínskych kačiek.
Ale nemusíte sa báť, nie je to taká nuda, ako sa zdá. Počas predošlých dní som zažila aj množstvo zážitkov. Najväčší z nich bolo spontánne stretnutie s jednou paňou, ktorá má pri ceste, po ktorej chodíme každé ráno na kopec, malinký podnik s názvom PAUZA. Chodíme okolo každý deň, tak sme sa rozhodli, že si tú pauzu teda dáme. Sympatická teta nám pripravila kávu a ponúkla nás skvelými pomarančovými muffinami. O ešte väčší úsmev sa postaral domáci psík Rocky, na ktorého ste sa len pozreli a už bol váš. Počas kávy sme sa trošku zakecali a pani nám rozprávala o svojej ceste. Prišla z Buenos Aires do El Bolsón a teraz čítajte pozorne. Cestovala SAMA na motorke. Podľa máp trvá táto cesta 17 hodín autom. A za toto je dávam klobou dole. Bolo to krásne posedenie a zanechalo to na mne stopu pozitívnej spomienky.
A práve teraz je ten čas na myšlienky, ktoré sa mi honia hlavou takmer každý deň. Už po pár dňoch som sa adaptovala na túto krajinu. Na časť krajiny, ktorá vplýva na mňa smutne. Avšak ľudia sú tu neskutočne milí, nápomocní a najmä usmievaví. A práve toto všetko mi dalo dôvod zamyslieť sa. Dala som si na váhu Slovensko a Argentínu, respektíve obyvateľom týchto krajím (v tejto súvislosti berme Argentínu ako oblasť, kde sme my). Žije sa tu tažko. Pýtali sme sa, ako sa tu dá prežiť a dostali sme odpoveď, ktorou sme si už predtým boli viac ako istí. Zle. Jednoducho povedané z ruky do úst. Nezabudnem na jednu situáciu, z minulého roka, ktorá sa mi vynorila z pamäte. Boli sme v potravinách a išli sme platiť. Pred nami bola teta, ktorá kupovala špagety pre svoju rodinu. A to, čo následovalo, ma absolútne zamrazila. Zo štyroch balíkov špaget, si mohla zobrať len dva. Nechceli jej predať viac. A mne vtedy len preletelo mysľou, že ako dobre sa my máme, keď nemáme jedlo na prídel? Toto ma zabolelo.
My, Slováci, respektíve vo všeobecnosti vyspelé krajiny, máme všetko. Povedze si úprimne, máme toho viac než dosť. A pokiaľ nám to peňaženky dovolia, môžeme si kúpiť čo len chceme a koľko chceme. Naháňame sa za vecami, ktoré ani nepotrebujeme. Napríklad, máme funkčnú elektroniku a keď výjde nový model telefónu, hodiniek, auta, čohokoľvek. A ako na to zareagujeme, musíme si to hneď kúpiť , aj keby si máme na to zobrať pôžičku, len preto, lebo ako to bude vyzerať, že máme starý model. Alebo ide o typické slovenské susedské predbiehanie sa. Áno, ja viem, že tí ľudia tu to nepoznajú a keď raz niečo neviem alebo nepoznám, netúžim po tom. No nemyslím si, že by to malo byť o tomto. Vo všeobecnosti si nemyslím, že by mal byť náš život a svet postavený na materialnosti a predváddzaní sa.
Na tejto strane sveta nás, Európanov, považujú za bohatých ľudí. Treba byť však nohami na zemi. Žijeme na Slovensku a aj my sa nemáme úžasne. A ten, kto chce žiť ako tak dôstojne, bez toho, aby musel v obchode hladieť na ceny, či ísť raz za rok na krátku dovolenku do zahraničia,, musí tažko robiť, od rána do večera.A ešte aj istá skupina vládnucich ľudí hádže týmto obyčajným a zrobeným ľuďom pod nohy polená.
A k tomuto celému mám jednu krátku vetu ako zhodnotenie: keď som na Slovensku, chcem žiť na lepšom mieste. No keď som v Argentíne, chcem sa vrátiť domov. Preto si myslím, že je cestovanie dôležité, nielen kvôli zážitkom, ktoré obohacujú náš život, no predovšetkým kvôli rozhľadenosti a uvedomení si toho, čo si ja uvedomujem v Argentíne. A aj tak si osobne myslím, že tí, ktorí si o nás myslia, že sme bohatí, sú aj tak bohačší. Pretože väčšinou mi to povie niekto, kto je v práci, celý deň sa usmieva a takto to robí každý deň od skorého rána. Áno, za peniaze si môžeme kúpiť toho veľa, ale mojím bohatstvom je to, čo mám vo svojom vnútri., nie to, čo tvorí obsah mojej peňaženky.
