Posledné dni v Argentíne sa niesli v tréningovom duchu ako tie predošlé. Každý jeden týždeň bol však niečím iný a zaujímavý. V prvom blogu som sa venovala miestnej chudobe, ktorú nepoznáme. V druhom som zasa písala o slovensko-talianskom priateľstve, ktoré je dôkazom, že aj rivalky môžu byť priateľky. No a ten tretí bol o Mille, mojej kamarátke z El Bolsón, a zahraničných priateľstvách všeobecne. V záverečnom blogu z ďalekej Ameriky by som preto chcela poukázať na zážitok, ktorý je spojením tém prvého a tretieho blogu s poriadnou dávkou Argentíny. Teraz tomu asi veľmi nerozumieš, ale ak si tento príbeh prečítaš do konca, bude ti hneď všetko jasné. Možnože ti vnuknem aj jeden menší nápad, ktorý určite nie je na zmar.
Bol to predposledný večer a naša kamarátka Evelyn, ktorá sa o nás na kopci v reštaurácii starala ako o vlastné deti, nás pozvala do tanečnej školy, kde chodieva pravidelne každý piatok so svojím tanečným partnerom na hodiny tanga. My sme boli len pozornými divákmi, pretože o tanečných krokoch sme nemali ani poňatia. Čo sa tancovania týka, nie som žiadna odborníčka, a to ani v amatérskom slova zmysle. Dovolím si ale povedať, že ma tanec nesmierne fascinuje a moja divácka skúsenosť ma inšpirovala k absolvovaniu takejto školy niekedy v budúcnosti. Tanec je pre mňa symbolom športovania, citu a mentálneho oddychu.
Keď sa nad tým celým zamyslím, bolo to niečo neskutočné. Celá tá atmosféra, detaily v podobe výzdoby, elegancia tanečníkov a tá vzájomná empatia…v skratke. Toto miesto ma na chvíľu zastavilo a vytiahlo z reality.
V každom mojom písaní sa snažím upozorniť na akúkoľvek formu hodnôt alebo priviesť čitateľa k zamysleniu sa. Čo myslíš, ako skončí tento blog?
Spomínala som spojitosť dvoch už dávno rozobratých tém- chudobu a kamarátstva po svete.
Tento zážitok vo mne vyvoláva silné emócie. Je to neuveriteľné ako sa ľudia, ktorí žijú skromne a skutočne ťažko, dokážu zo života tešiť a vyžmýkať z neho maximum. Sám Tomáš Baťa hovoril: „Žije se každý den.“
Každý jeden z nás má plné právo vykresliť svoj život do takej mozaiky, akú si predstavujeme. Avšak po predstavách prichádza tá ťažšia časť, a to zrealizovať ich. Veľakrát sa ma ľudia pýtajú, aký je môj sen. A moja obvyklá odpoveď sa začína slovami: „Mojím cieľom je…“ Možno to znie ako hra so slovíčkami, no sama viem, že to, čo som si stanovila za cieľ, mám dávno splnene ako to, o čom snívam.
Argentína ma veľa naučila. Okrem zlepšenej techniky, silnejšieho tela a veľkého apetítu, som si uvedomila, čo je v živote dôležité. Pravda je taká, že to viem už dávno, no byť tvárou v tvár tvrdej realite, ktorú som v Argentíne zažila, je niečo úplne iné. Pre mňa je zdravie a moja rodina najdôležitejšia. Po takejto skúsenosti k tomu pridávam ale omnoho viac vecí. Domov, teplo, sucho, kvalitné jedlo, čistú vodu…veci, ktoré už dávno pokladáme za samozrejmé.
Vieš, čo by som k tomu ale rada pridala, čo my nemáme a ľudia v Argentíne áno?
Úsmev, úprimnú lásku voči ľuďom, láskavosť, empatiu a predovšetkým pozitívnu energiu, ktorá z týchto ľudí sálala.
Ďakujem ti Argentína! Naučila si ma a potvrdila si mi, že smerom, ktorým idem, hoci sama, idem správne. Nielen v športe, živote, ale aj v hodnotách.
